Opak bol pravdou. Kniha sa venuje jednej americkej rodine koncom deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia – dvaja rodičia a ich tri deti, teraz už dospelé. Všetci, či už rodičia, ale rovnako aj deti musia čeliť svojim problémom, žiť svoje životy, čeliť svojim ,,diagnózam“.

A práve v tomto bola kniha krásna. Vo svojej obyčajnosti a jednoduchosti ma chytila za srdce. Paulette ako matka rodiny sa snaží vyrovnať s večne pracujúcim manželom, s ktorým sa napokon rozvedie. Musí čeliť samote, kedy sa jej tri deti odsťahujú a majú už vlastné životy, vlastné rodiny. Frank – otec rodiny – je vedec a nenapraviteľný vorkoholik, ktorý sa neustále obzerá po ženách a prácu v laboratóriu uprednostňuje pred rodinou.

Napokon sú tu ich tri dospelé deti, Scott, ktorý je sklamaním pre rodičov, Billy, síce úspešný, ale nepochopený a Gwen trpiaca turnerovým syndrómom, kvôli ktorému ju neustále chránia pred skúsenosťami a nástrahami života. Lenže každý si musí vo svete nájsť svoje miesto sám, rodičia nemôže neustále svoje deti vodiť za ruku. Tie si musia ťažkosťami prejsť samé. V knihe máme možnosť vidia mnohé útrapy, s ktorými sa stretáva nejedná rodina, mnohé radosti, lásky, sklamania a krivdy. Ako som už skôr povedala, kniha ma chytila za srdce svojou úprimnosťou a skutočným, reálnym pohľadom na svet taký, aký je, nie na taký, aký by sme chceli, aby bol.