Dievča z lesa

4,95 5,00 

  • Autor: Radovan Bezecný
  • Rozsah: 240 strán
  • Formát: 12 x 17 cm
  • E-kniha: ePub, Mobi, PDF
  • Jazyk: slovenský
  • Vydanie: prvé
  • Rok: 2017
Katalógové číslo: 978-80-89861-18-7 Kategória: Značky: , , , , , , , , Product ID: 2086

Popis

Eduardo Giuliano trávi vianočný čas s rodinou a teší sa z vnúčat. Darček, ktorý dostane od mladšej dcéry Anny, mu prinavráti spomienky z čias dospievania a vyrozpráva jej príbeh tak, ako si naň pamätal.

„Bolo horúce leto 1943 a vojna v Európe prebiehala na všetkých frontoch. Mal som trinásť a s rodičmi som býval v prístavnom mestečku Janov. Raz, idúc skratkou cez les, som z diaľky začul dievčenský nárek. Prešiel som pomedzi niekoľko stromov a hustých kríkov. Nakoniec som ju našiel. Sedela na zemi, plačúc do svojich doráňaných kolien. Netušil som, že toto nevidiace židovské dievča mi navždy zmení život. Okamžite som sa do nej zaľúbil. Videl som, že je o niečo staršia ako ja, ale srdce mi hovorilo, aby som o ňu bojoval.“

Neskôr sa snažil urobiť všetko pre to, aby ju ochránil pred rasovými zákonmi, ktoré ju ohrozovali. Nikdy nezabudol na jej slová, keď sa jedného upršaného večera chúlili pod jednou dekou a povedala mu…

V životnom príbehu Eduarda Giuliana nebude chýbať láska, smútok, či strach z vojny, ale aj boj za slobodu a rodinné hodnoty. Ponorte sa do príbehu dvoch mladých duší, ktorých síce rozdeľovalo náboženstvo, ale spojil ich vrúcny cit.

Ukážka z knihy:

Prisadol som si k Alessandre. Nikdy som ju nevidel na našej ulici. Nepoznal som ju. Už neplakala, ale videl som, že bola stále smutná. Chcel som vedieť, čo sa jej stalo. Vlasy jej mierne viali vo vetre. Ich končeky ma šteklili na tvári. Bolo to príjemné, pretože som sa ponoril do ich vône. Potom sa mi začali náhle potiť dlane. Bol som z nej nervózny. Mal som len trinásť rokov, ale o dievčatá som sa už rozhodne zaujímal. Nesmelo som sa zapozeral na jej ženské krivky. Prešla mnou vzrušujúca elektrina. Pociťoval som vinu, že ju tak obkukávam. Hanbil som sa. Nemohol som od nej odtrhnúť oči. Zrazu som nevedel, čo mám povedať. Našťastie to bola práve ona, kto prerušil nekonečné ticho.
„Prečo sa na mňa tak uprene pozeráš?“
„Ako to vieš?“
„Cítim to.“
„Ako to môžeš cítiť?“
„Vnímam svet inak ako ostatní.“
„Ako inak?“
Neodpovedala mi. Bolo vidieť, že sa myšlienkami opäť ponorila do smútku a vnútorného trápenia.
„Kde bývaš? Kde máš domov?“
„Teraz už nikde. Les bude mojím novým domovom.“
„Tu chceš bývať? To predsa nejde. Počul som od otca, že na vyšších miestach sú uložené míny. Ako sa chceš sama pohybovať po lese? Moji rodičia ti pomôžu. Poď so mnou.“
„To nejde. Som… Eduardo, zabudni na to. Si milý chlapec, ale…“
„Prečo ti nemôžeme pomôcť?“
Odpovedala mi až po nejakej chvíli.
„Som židovka. Už tomu rozumieš? Počula som od ľudí, že už prehľadávali domy v iných krajinách Európy. Dostalo sa mi do uší, že sa zbavujú židov, ktorí pre nich už nemali žiadnu hodnotu. Myslíš si, že pre slepé dievča nájdu prácu? Nemám na výber. Ak tu neostanem, raz by ma našli, ale ja chcem žiť.“
Utrela si slzu, ktorá si hľadala cestičku po jej hladkej pleti.
„Radšej zomriem v lese, ale budem slobodná.“
„Môžem ti priniesť deku, vodu a nejaké jedlo. Tiež mám doma stan.“
„Myslíš to vážne? Som predsa židovka. Nechcem ti narobiť problémy.“
„Nenarobíš, naozaj. Rád ti pomôžem. Často počúvam, ako otec nadáva na vojnu. Nemá ju rád. Asi preto, lebo sa nám v poslednom čase nedarí.“
„To sa zmení,“ odvetila.
„Naozaj? Skončí sa to niekedy?“
„Žiadna vojna predsa netrvá večne,“ dodala Alessandra a prehrabala si vlasy.
Počúval som ju veľmi pozorne. Moja prvotná nervozita opadla. Bol som veľmi rád, že som jej mohol pomôcť. Neskôr sa medzi nami vytvoril silný priateľský vzťah. Dôverovala mi a ja som veril jej. Alessandra zmenila tému.
„Akú knihu máš najradšej?“
Najprv som sa ostýchal vyjsť s pravdou von, ale nakoniec som bol k nej úprimný.
„Veľmi nečítam, skoro vôbec. Prečo sa pýtaš?“
Nerozumel som jej náhlej zmene záujmu o moje koníčky.
„A čo potom držíš v rukách?“
„Ako to vieš?“ opýtal som sa s údivom.
„Počujem, ako prevraciaš stránky. Zvuk papiera je dosť špecifický. Kníh obzvlášť. Milujem ich vôňu. Ty nie? Najmä vtedy, keď sú zošívané v koži. Sú hladké na dotyk. O čom je?“
„Nie je moja. Zbieral som drevo blízko domova, keď som o ňu zakopol. Napísal ju nejaký Shakespeare. Kniha o kupcovi. Nič pre mňa.“
„Ty si ju našiel? Som ti veľmi vďačná. Ďakujem ti z celého srdca.“
„Čo som mal nájsť? To je tvoja kniha?“ vypleštil som oči.
„Áno. Vypadla mi, keď som sa potkla o korene stromu.“
„Ty čítaš knihy?“
„Nebuď hlupáčik. Ako by som mohla? Dostala som ju ako dar od môjho strýka, ktorý sa už nevrátil. Je to jediné, čo mi po ňom ostalo,“ dodala smutným hlasom.
„A prečo sa nevrátil? Kde odišiel? Neprekáža ti, že sa pýtam?“
„To je v poriadku. Si len zvedavý. Donieslo sa mi, že ho chytili v Nemecku, keď sa snažil pomôcť jednej rodine. Vždy riskoval pre iných a vidíš, ako dopadol. Som však naňho aj hrdá, pretože vždy mal srdce na správnom mieste a takých ľudí je dnes naozaj málo. Neviem, čo sa s ním stalo. To sa asi už nikdy nedozviem.“
„To mi je ľúto, prepáč.“
„Ty za to predsa nemôžeš. Eduardo, vieš mi povedať, kde vlastne som?“
„Predsa v lese.“
Potom sa milo pousmiala a zopakovala otázku, aby som pochopil, ako to myslela.
„Sme niekde pri väčšom meste alebo v nejakej dedinke?“
„Si v Janove. Nevedela si to?“
„Takže predsa ma sem priviedli. Potom musím byť blízko pri mojom bračekovi. A v ktorej časti Janova sa teraz nachádzame?“ nadšene mi položila novú otázku.
„Ide o severnú časť Janova na druhej strane lesa, smerom k prístavu sa už nachádza náš dom na ulici Via Carso. Poznáš to tu? Už vieš, kde si?“
„Tak trochu. Možno by si mi mohol…“
Potom sa na chvíľu odmlčala.
„Potrebuješ niečo?“
„Eduardo, nepoznám ťa, ale myslím si, že sa ťa
nemusím báť, však?“
Jej otázka ma trochu zaskočila. Napokon som ju
prijal s humorom.
„A prečo by si sa ma mala báť? Veď ja mám strach skoro zo všetkého,“ vyletelo zo mňa nečakané priznanie a len som mlčky dúfal, že to nezačula.
Ona mi však začala hovoriť o mieste, odkiaľ prišla.
„Bývala som v obci Melle.“
„Veď to je blízko nás,“ prerušil som ju.
„Áno, je to neďaleko Janova. Staral sa o mňa strýko.
Keď sa dlhšie nevracal, susedia mi povedali, že ešte pred odchodom mu prisľúbili, že mi pomôžu a že ma niekam ukryjú, ak by tlak nacistického Nemecka postihol aj naše Taliansko a všetkých židov. Strýko o tom vždy rozprával. I keď sa tak ešte nestalo, poprosila som ich, aby ma priviedli do Janova, kde býva môj veľký braček Mattia Moriveli s manželkou Mariol. Budú mať bábätko. Povedal mi to strýko. Doviedli ma sem až po niekoľkých mesiacoch, keď sa už o mňa nechceli alebo skôr báli postarať.“
„A prečo si potom v lese? Nerozumiem tomu.“
„Išli pohľadať Mattiu, aby po mňa prišiel, ale nastali problémy,“ smutne dodala s ťažkým povzdychom.
„Čo sa stalo?“ Hneď sa u mňa prejavila prirodzená zvedavosť.
„Všetci sa z nejakého dôvodu rozutekali a nechali ma tu. Už je to niekoľko dní, ale nikto z nich sa po mňa nevrátil. Mala som pri sebe len kúsok chleba a trochu vody. Nestihli mi oznámiť ani adresu, kde sa môj brat presťahoval, pretože v byte, kde býval, už nikto nie je. Bola by som veľmi rada, aby vedeli, že som v poriadku. Pomôžeš mi ho nájsť?“
„Áno, môžem to skúsiť. Opýtam sa otca, či ho nepozná. Dobre?“
„Volá sa Mattia Moriveli. Prosím, zapamätaj si to meno. Mattia Moriveli.“
„Mattia Moriveli. Už ho nezabudnem. Neboj sa. Určite ho nájdeme. Potrebuješ ešte niečo?“
„Už len moju knihu,“ usmiala sa.
„Jasné. Som ja ale truľo.“ Alessandra sa nad mojím výrokom schuti zasmiala.
„Nesmej sa.“ Tiež mi to prišlo komické.
„Eduardo, si zlatý.“
Bol som pre ňu zlatý. Zaľúbený chlapec nemohol počuť nič krajšie. Alessandra chytila moju ruku do svojich dlaní. Pohladila ju. Až do tohto okamihu som nevedel, že dievčenský dotyk môže byť tak príjemne hrejivý. Alessandre som sľúbil, že o nej nikomu nepoviem. Ani rodičom. Ako plynuli dni, snažil som sa jej spríjemniť pobyt v lese. Robil som jej spoločnosť. Keď niečo potrebovala, tak som sa o to postaral. Žila v malom stane, ktorý som jej postavil. Noci neboli až také chladné. Bolo leto. Bola odkázaná na moju pomoc. Neskôr sa naše garde vymenilo.

Ďalšie informácie

Hmotnosť -
Rozmery -
Variant

,

Autor

Recenzie

Nikto zatiaľ nepridal hodnotenie.

Pridajte prvú recenziu pre “Dievča z lesa”

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.