Kniha, ktorú mi zakázali čítať, pretože myšlienkovo aj pocitovo je až neuveriteľne stotožnená s mojou dušou. Neposlúchla som. Práve naopak. S odhodlaním som sa do nej pustila. Nie však preto, aby som sebe alebo ostaním dokázala, že to zvládnem. Pustila som sa do nej preto lebo som neverila, že môže niekto hodnoverne zachytiť tú neznesiteľnú, všetko ničiacu bolesť z ťažkých životných tráum a strát.
Zachytila som pár komentov od čitateliek, v ktorých opisujú aká je táto kniha morbídna, ťažká, frustrujúca……že sa nedá čítať. Znamená to však len jedno: kniha je napísaná tak hodnoverne, pravdivo a priam až neuveriteľne pocitovo ako život sám.
Je veľa skutočných príbehov, vložených do kníh ale len máloktorá z nich preniká až na samé dno ľudskej duše ako Navždy prekliata.
Áno, nemala som ju čítať, pretože moja krehká, na milióny mikročastíc rozbitá duša nemusí opäť uniesť pocity, pred ktorými sa zamyká, aby prežila.
Na druhej strane si však myslím, žeby ju mali čítať všetci. Všetci tí, ktorí tak radi súdia iných, ukazujú prstom, osočujú, hádžu špinu a hnoj na ľudí a pritom nemajú ani tušenia, čo ten druhý prežíva, čo si nosí v sebe.
Tiež sa pýtam sama seba, koľko bolesti dokáže ľudská duša uniesť a koľko vnútornej sily potrebuje, aby nezhorela do tla.
Hlboko sa skláňam pred ženou, ktorá sa odhodla vyrozprávať svoj ťažký príbeh. Je nesmierne ťažké rýpať sa v ranách, ktoré sa nikdy nezahoja. Rovnako sa hlboko skláňam aj pred samotnou autorkou. Veď keď sa táto kniha tak neskutočne ťažko číta, ako sa asi musela písať? Už len samotné počúvanie príbehu z úst hlavnej hrdinky, s pohľadom do jej utrápených, vyhasnutých očí, musí s človekom zamávať ako víchrica.
Spisovateľka Zdenka Wenzlová Švábeková má môj hlboký obdiv a úctu za geniálne spracovanie tak neuveriteľne ťažkého, životného príbehu.