Všetky postavy mi rýchlo prirástli k srdcu. Kto sa tam objavil, toho som si hneď obľúbila. Samozrejme okrem výnimiek ako Nixon, Ward, Clarice a tak ďalej… Ak nerátam hlavné postavy, najviac sa mi zapáčili asi Lex a Roo. Veľmi rada by som si ale prečítala aj nejaké kapitoly z pohľadu Vairena. Lebo, čo si ten myslí, nikto nevie, ale všetci chcú vedieť, teda aspoň ja.

Áno, aj tentoraz, kým som si pospomínala a zorientovala sa v deji mi to trocha trvalo, ale potom som sa totálne zamilovala.

Teraz nepreháňam, naozaj som ostala úplne paf, po takmer každej kapitole, pretože o zvraty v tejto knihe určite núdza nebola. Konečne si moja hlava začala všetko prepájať a spájať. Keď som mala nejaké podozrenie ako by to mohlo byť ďalej, niekedy sa mi potvrdilo, niekedy nie. Vyskytli sa však aj také odhalenia a vysvetlenia, ktoré som absolútne nečakala.

Napätie príbehu rozhodne nechýba. Najväčšie ma vždy čakalo, keď sa skončila kapitola a ďalšia bola z pohľadu inej postavy. Vtedy som mala nutkanie zopár kapitol preskočiť, aby som vedela ako to bude pokračovať ďalej. To som ale spraviť nemohla, pretože prepojenia, aké sa nachádzajú v tejto knižnej sérií, sú tak dôkladne premyslené a prešpekulované, že keby som preskočila tú jednu kapitolu, určite by mi niečo uniklo.

Taktiež nesmiem zabudnúť spomenúť, že som niektorým častiam odmietala uveriť, dokým sa mi na 100% nepotvrdili. To neznamená, že som neplakala, keď prišla strana 275. Tam som pochybovala o svojej schopnosti čítať s porozumením. Až tak veľmi som tomu nechcela uveriť.

Ak som po dočítaní Anarchorance povedala, že mala otvorený koniec, tu hovorím, že to bolo úplne v poriadku. Pretože po dočítaní poslednej strany Rijánu som ostala úplne mimo a epilóg to veru nezachránil. Naopak, ešte viac vo mne vzbudil potrebu, prečítať si ďalšiu časť!