Popis
Je toľko vecí, ktoré sa nám javia ako zázrak. Dospievanie, zamilovanosť, prvý bozk. No až v tehotenstve väčšina z nás žien dospeje k poznaniu, že najväčším životným zázrakom je dieťa. Telo z nášho tela, človiečik, ktorý vďaka dvom ľuďom uzrie svetlo sveta. Snívame o tom, aké bude. Čo si z nás vo výbave ponesie a čomu ho s láskou naučíme. Dúfame, že bude krásne, šťastné, a hlavne zdravé. Lenže čo ak sa nad jeho kolískou zídu sudičky, ktoré mu nadelia to, čo nečakáme?
Úryvky z knihy
Sedeli sme v kupé celkom sami, a tak sme sa mohli rozprávať uvoľnene, čo by za prítomnosti cudzích ľudí nebolo možné. Pozorovali sme okolitú krajinu, ktorá rýchlo mizla za oknom. Prižmúrila som oči a vyzvala ho, aby mi hovoril, čo vidí. Držala som ho za ruku a usmievala sa. Spýtal sa: ,,Si veselý, mamka?“
,,Nie, Jojko, takto sa to nevraví. Veselá. Ja som veselá.“
,,Aj ja som veselá.“
V rodoch ešte nemal jasno a často sa mýlil. Raz prišiel za mnou do pracovne a spýtal sa, čo robím. Povedala som, že šijem blúzku a on sa spýtal: „Prečo?“ Odpovedala som, že chcem byť pekná. Potichu utrúsil: ,,Aj ja chcem byť pekná.“
Keďže teraz sme mali času dosť, pokúšala som sa mu to vysvetliť. Vravím: ,,Ujo je veselý, teta je veselá, deti sú veselé. Veselý, veselá, veselé. Káčer je žltý, kačka je žltá, kačiatka sú žlté. Žltý, žltá, žlté. Učiteľ je múdry, učiteľka je múdra, detičky sú múdre. Múdry, múdra, múdre. A teraz to skús ty.“
Keď som chcela od neho niečo nové, na chvíľu akoby zvažoval, či mi vôbec odpovie. Niekedy jednoducho zopakoval to, čo počul posledné. Tentoraz sa však vážne zamyslel a vyslovil: ,,Blbý, blbá, blbé, blbec, zbabelec?“ Očakával uznanie a prekvapil ho môj hlasný smiech.
*******************
Nakreslila som obrázok a okomentovala ho. Ceruzka nebola jeho kamarátka. Keď sa na ňu pozeral, mračil sa. Skúšala som to s jeho rukou, ale nešlo to. Potom mi napadla jedna malá lesť. Nakreslila som na papier jednoduchú postavičku s usmiatou tvárou. Pod ňu som výraznými písmenami napísala BABKA. Vyzeralo to ako obrázok z jeho obľúbeného pexesa. Potom som nakreslila druhú, s prázdnou tvárou. Pod túto som napísala MONIKA a spustila som: „Pozri, toto je babka. Usmieva sa, lebo má ústa a očká. A toto je Monika. Je smutná, lebo sa nemá čím usmievať ani čím pozerať. Nakresli jej tváričku. Určite ju to poteší.“ Neviem, do akej miery pochopil moje rozprávanie, ale po chvíli chytil ceruzku a daroval Monike jedno oko doprostred čela. Skúšali sme to tak často, až nakoniec hravo zvládol tváre celej našej rodiny. Neskôr za mnou behal s papierom a vravel: „Napíš babku!“
Často som písala listy Monike. Veľmi živo som si pamätala, ako prežívala moje tehotenstvo a chcela som jej trochu spríjemniť to jej. Dopodrobna som opisovala všetko okolo detí, všetky príhody i trápnosti, ktoré zažívame. Hlavne tie ju vedeli rozosmiať. Jojko ma pozoroval a stále sa pýtal: „Píšeš, mamka?“ Písala som práve o ňom a ukázala mu to. ,,Vidíš? Tu je napísané Jojko. To si ty. Tu na papieri je Jojko.“ Na chvíľu odbehol a doniesol papier. Strčil mi ho na list a povedal: ,,Napíš Jojko!“ Výraznými písmenami som napísala JOJKO. So spokojným úsmevom nosil papier celý deň so sebou. Len čo prišiel manžel z práce, ukázal na papier a seba. „Jojko.“
Jeho písmenková záľuba narastala každým dňom. Pozeral si nápisy na mlieku, múke, na všetkom, čo mu prišlo pod ruky. Tešila som sa, že konečne spája dve podoby jednej veci dokopy. Predtým bol havko ten, čo štekal. Nechápal, že na papieri môže byť tiež havko. Stále sledoval reklamy a nápisy, ktoré v nich videl, pomenoval aj v živote. Keď som raz čosi chystala v kuchyni, vyskočil zo stoličky a z celej sily ma pľasol po zadku. Prekvapene som sa otočila a vtedy povedal: ,,Harvard.“ Nechápavo sme sa na seba s Jozefom pozreli a potom sa manžel nahlas rozosmial. Chvíľu trvalo, kým bol schopný vysvetliť mi, čo sa deje. Mala som na sebe rifle značky HIS. Harvardská investičná spoločnosť. Ich reklama bežala v televízii už niekoľko týždňov.
*******************
Zápletka nebola bohviečo, ale príbeh sa odvíjal celkom pútavo. Asi po polhodine nabehla reklama a ja som siahla po časopise. Nenapadlo mi, že ju môžem pretočiť. Odrazu sa z televízora ozval sladký ženský hlas: ,,Jedným telefonickým krokom dostaneš sa razom do postele so žralokom.“
Malo mi to napadnúť! Mala som predpokladať, že tam niečo takéto bude, keď sa film vysielal v noci. Rýchlo som siahla po diaľkovom ovládaní, no deti už počuli a zazreli to, čo nemali. V rozpakoch som hľadala spôsob, ako z tejto nepríjemnej situácie čo najelegantnejšie vykľučkovať. Otočila som sa na Jozefa, ktorý sa na mojich rozpakoch zabával, a nevinne zatiahla: ,,Tatík, ty by si šiel do postele so žralokom?“
Okamžite pochopil, čo sa od neho očakáva, a aj keď sa mu oči smiali, vážnym hlasom odpovedal: ,,Veru by som nešiel, lebo by ma pohrýzol.“
Do rozhovoru sa zapojil aj Dominik s tým, že ani on by so žralokom nešiel do postele, lebo by ho zožral. Jojko sa na mňa prekvapene pozrel a vyslovil: ,,A ja by som šiel do postele radšej s nejakou frajerkou.“
Peter Nahálka –
Tento príbeh sa mi dostal do rúk pred rokmi ešte ako rukopis. Je zvláštne, že keď som si ho prečítal teraz, už v knižnej podobe, vyvolal vo mne myšlienky a emócie, na ktoré som odvtedy zabudol alebo ich vnímal inak. Z rozprávania aj osobného kontaktu som poznal problémy tejto rodiny, ale vtedy nevystupovali predo mnou nejako výnimočne, lebo… každý si nesieme nejaké problémy vo svojom živote. Až po prečítaní, keď som sa ponoril do podrobností a detailov každodenného života aktérov príbehu počas celých rokov jeho vývoja som si uvedomil a vnímal celistvý dynamický obraz tohto príbehu, ktorý v reáli stále trvá… Jeho rozprávanie z pohľadu prežívania autorky zaujme od prvého okamihu, hoci rozpráva v podstate o bežných „normálnych“ veciach… Obdivuhodná (a pre autorku už charakteristická) je jej práca so slovom, ktorým zachytáva a zdeľuje svoje myšlienky, pocity a prežívania, u čitateľa oscilujúce od stavov dojatia až po výbuchy smiechu. Ako celok vyznieva jej spoveď jednoducho, prirodzene a presvedčivo, bez zbytočnej patetiky a tragiky, no so zachovaním energetického napätia až do poslednej chvíle, rezonujúceho v čitateľovi aj po dočítaní posledného riadku…
Alena Precechtelová –
ZA DVERAMI ČÍHA ŽIVOT je knižka Márie Blšákovej. V tejto knižke sa dozviete aké strasti a radosti prežíva rodina s autistom. Veľmi sa mi páči ako sa matka nevzdala po zlej prognóze , ale pustila sa do boja , hoci neexistovali žiadne návody, ako postupovať. Čo všetko museli zdolať a preskákať sa dozviete v tejto nádhernej knižke . Čo dokázala sa dozviete aj z výpovede Jojka . Vyrástol z neho mladý rozumne uvažujúci muž, ktorý si uvedomuje , čo dokáže . Túto knižku odporúčam nielen rodičom autistov, ale všetkým čitateľom .
Ina –
Za dverami číha život je knižka, po ktorej prečítaní si uvedomíme, že mnohé z toho, čo väčšina z nás považuje za prirodzené, je v skutočnosti nesmierne vzácne. Život nie je fér a veľakrát musíme vynaložiť obrovské úsilie, aby sme sa dopracovali k tomu, čo je vnímané ako samozrejmosť. Pre každého rodiča je najväčším šťastím ( a akosi i očakávanou samozrejmosťou) zdravé dieťa. Čo ale v prípade, keď nás osud podrobí skúške a na svet privedieme dieťa, ktoré odborníci zaradili do kolónky „hendikepované“? Zámerne toto slovo píšem v úvodzovkách, pretože hlavného hrdinu osobne poznám a môžem potvrdiť, že čo sa týka rozhľadu a vedomostí v mnohom prekoná aj svojich „zdravých“ vrstovníkov. Lenže vychovať z autistického dieťaťa samostatného človeka je úloha, na ktorú je potrebná obrovská dávka trpezlivosti, sily a v neposlednom rade nekonečnej materinskej lásky. V jednom komentári sa spomína, že narodenie postihnutého dieťaťa môže rodič využiť na svoj osobný rast. Rozhodne s tým súhlasím, pretože práve takéto záťažové situácie nás posúvajú dopredu a pomáhajú nám sformovať autentický prístup k životu. No na druhej strane som presvedčená, že samotný rodič to takto nevníma. Autorka v prvom rade celú svoju energiu a silu investovala do rozvoja a výchovy synov, často na úkor svojich potrieb. A ako nás presvedčia plasticky opísané situácie, svoj osobný rast vonkoncom neriešila, pretože jej na to nezostali sily a ani čas. Kariéra, peniaze, záľuby, to všetko muselo ísť bokom a jedinou prioritou boli potreby dieťaťa a jeho rozvoj. Aj táto knižka bola pôvodne písaná ako denník, v ktorom si Mária Blšáková podrobne zaznamenávala pokroky svojich detí, spoločné zábavné príhody, ale i tie menej veselé. Napriek tomu, že kniha sa zaoberá náročnou problematikou, je písaná veľmi príťažlivým a vtipným jazykom. Priznám sa, nepredpokladala som, že takáto téma sa dá spracovať s ľahkosťou a humorom. Vďaka autorkinej jemnej irónií a nadhľadu, som sa uistila, že i na prvý pohľad ťažké životné situácie sú riešiteľné a ich „nezmeniteľnosť“ závisí len od toho, nakoľko zodpovedne sa k nim postavíme, či sme ochotní nevzdať sa a bojovať celou svojou bytosťou. Je to kniha, po ktorej by mali siahnuť všetci rodičia vychovávajúci dieťatko s hendikepom, pretože práve v nej môžu načerpať silu a optimizmus. Ale rovnako by si ju nemali nechať ujsť ani ostatní čitatelia preferujúci príbehy, ktorým predlohu napísal samotný život. Je to silný príbeh matky a syna, ktorí sa osudu postavili čelom, odmietli hrať jeho nespravodlivú hru a nenechali sa zraziť na kolená. V tomto smere nám môžu byť Mária Blšáková a Jozef Blšák veľkým vzorom.
Jan Kalinaj –
Kto nezažije, nepochopí. My zažívame so synom to isté čo pani Mária, no sme ešte len na začiatku. Záver knižky bol perla. Dočítal som ju v noci a bol som rád, že ma nik nevidí. Je to najprínosnejšia kniha o autizme, akú som kedy čítal. Ďakujem Márii i Jozefovi za povzbudenie.
Marta Benešová –
Výborná kniha, po umeleckej stránke i svojím ľudským obsahom. Ani nepamätám, ktorá kniha mi toľkokrát vohnala slzy do očí a tak veľa ráz ma rozosmiala. Je to cenné dielo, ktoré sa dá čítať opakovane. Autorka je nielen skvelá mama, ale aj perfektná psychologička, metodička a špeciálna pedagogička. Mám k nej nesmierny obdiv – ako k človeku i ako k spisovateľke.
Držím jej palce a teším sa na ďalšiu knihu :-).
Marta Benešová
Michaela –
Čakala som všeličo…
… a preto som dostala to, čo som nečakala. Priznám sa, že Mária nie je pre mňa neznámou autorkou. Som zvyknutá na jej svojský štýl, no dielko Za dverami mojich snov sa ostatným vymyká. Je spoveďou, ženy – matky, manželky, priateľky, ktorá sa snaží pozerať na chorobu svojho dieťaťa ako na príležitosť na osobný rast. Nevybrala si karty, s ktorými má hrať, ale to, ako s nimi naložila, si zaslúži rešpekt. Kniha je veľmi dobrou pomôckou aj pre širokú verejnosť, ktorá nemá ani potuchy o tom, čo to je autizmus. Klobúk dole. Knižku jednoznačne odporúčam, zanechá vo vás dojem, ktorý pretrvá dlhšie, ako svieži dych po žuvačkách.
Moni (overený zákazník) –
Práve som dočítala poslednú stranu. Ďakujem autorom, že sa odhodlali ju napísať. Obohatila ma. Odrazu mi moje problémy prídu malicherné. V hlave som prehodnotila svoj rebríček hodnôt, naozaj.
Ak očakávate román, sklamem vás. Tento príbeh je zo skutočného života. Nájdete v ňom veľa lásky, trpezlivosti, na druhej strane vzácneho šťastia z dosiahnutých maličkostí, ktoré zdravím ľudom prídu,ako samozrejmosť. No pri čítaní tejto knihy prídete na to, že nič nie je samozrejmosť.
To, že sa vám narodí zdravé dieťa je neuveriteľný dar. Ak také šťastie nemáte a vaše dieťa sa narodí iné, časom môže byť tiež darom, lebo vás to zmení a pozeráte na svet inými očami. Viac beriete život s humorom a nadhľadom, presne tak, ako je napísaná táto kniha. Odporúčam!