Na kus reči s Jakubom “Willom” Horským

Milí čitatelia a priaznivci vydavateľstva Elist, radi by sme vás privítali na pravidelnom štvrtkovom posedení o 18:30 v našej imaginárnej kaviarni „NA KUS REČI“, kde tentoraz prijal pozvanie spisovateľ Jakub Horský. Nájdite si chvíľu čas a prečítajte si rozhovor plný zaujímavých myšlienok a úvah.

Rada by som ťa privítala a na úvod by si sa našim čitateľom mohol predstaviť. Tak, kto si?

Ahoj, ďakujem za privítanie. Volám sa Jakub Horský a “Willo” je moja prezývka, ktorá sa so mnou ťahá už od ZŠ. Mám 29 rokov a pochádzam z Martina, kde som v podstate vyrástol. Posledných päť rokov žijem a pracujem v Bratislave, no rád by som sa v blízkej budúcnosti vrátil späť medzi hory.

Ako si sa dostal k písaniu?

K písaniu som sa dostal postupne. Už na základnej škole som občas napísal básničku a aj keď som bol vedený skôr výtvarným smerom, viac ma oslovilo slovo ako farby. Začiatky môjho písania boli krátke básne len tak pre radosť, alebo tie detské lásky. Ako som rástol, tak sa menili aj záujmy, priority a s písaním som prestal. Až po rokoch, relatívne nedávno, som si uvedomil, že sa tomu chcem venovať a práve písanie je to, čo by ma mohlo naplniť.

Kedy nastal ten moment, že si sa rozhodol napísať knihu?

Pred dvomi rokmi som začal intenzívnejšie hľadať akýsi zmysel života. Naplnenie, ktorým nebola moja práca. Cítil som v sebe tvorivé napätie, že musím niečo tvoriť. A jedného dňa som vytiahol tie strany, prečítal si ich a povedal som si, že teraz je ten čas aby som ukázal svetu, čo je ukryté v mojej hlave. Cítil som, že chcem niečo ľudom povedať, niečo odkryť zo svojho vnútorného sveta, prispieť niečím do spoločnosti, čo by prinútilo ľudí zamyslieť sa nad tým, čo robili každý deň, ako žili, nad čím premýšľali vo svojom vnútri. Svojimi myšlienkami a úvahami som chcel odpútať ich pozornosť od každodenných útrap a stereotypu. Uniesť ich do svojho sveta, ktorý som nosil ukrytý vo svojej hlave. Chcel som, aby ho videli mojimi očami. Moja kniha je poskladaná z malých kúskov, ktoré dávali zmysel aj samostatne, no zároveň tvorili jeden celok. Celá kniha opisovala reálne situácie z môjho života, ktoré vo mne zanechali stopy. Tá kniha je miesto, kde sa prelína svet okolo nás stým, ktorý nosím v sebe. Je v nej množstvo úvah, zamyslení, blúdení a hľadaní ciest. Myslím, že to nie je najľahšie čítanie, keďže v človeku odkryje vlastné spomienky a pocity, no verím, že na konci sa čitateľ bude cítiť ľahšie a slobodnejšie vo svojom vnútri.

horsky

Ako reagovali tvoji známi, keď si knihu prečítali? Z tvojich opisov je cítiť, že je dosť osobná.

Ešte v dobe, keď bola rozpísaná, som ju poslal pár priateľom aby som dostal spätnú väzbu. Zaujímal ma ich názor. Očakával som kritiku ohľadne štylizácie alebo dejovosti. Bol som prekvapený, keď sa mi dostavalo oveľa silnejších názorov, ktoré si veľmi cením. Všetci boli prekvapení tým, ako sa na svet pozerám a nad akými vecami uvažujem. Aké množstvo veci si všímam, ktoré oni prehliadajú a až teraz si uvedomili koľko toho nevideli. Jednu priateľku vraj niektoré časti dokonca rozplakali, čo mi bolo aj ľúto, ale mal som pocit z jej slov, že jej je ľahšie. Možno niečo v tej knihe v nej uvoľnilo skrytú bolesť, ktorú dostala zo seba von. Ďalší veľmi blízky priateľ ju myslím stále nedočítal, no povedal, že to je “silná káva” a nemal ani len predstavu čo mám v sebe, aj keď sa poznáme dlhé roky. Po tom ako kniha vyšla verejne sa mi dostalo veľa rôznych reakcii. Samozrejme, nie vždy boli príjemné. Niektorým to prišlo smiešne, že ja som vydal knihu a o čom by som tak asi mohol písať. Niektorí, predovšetkým rodina, boli prekvapení pretože buď nevedeli že vôbec niečo píšem alebo to nebrali vážne. Zrazu to bolo tu. Moje meno na obálke. Ale väčšina ohlasov bola pozitívnych a tešili sa spolu so mnou. Je to krásny pocit, keď vám niekto napíše: Tak predsa si to dokázal, skutočne si vydal knihu, vidíš- nakoniec sa to podarilo. Potom čo kniha vyšla, som mal pocit že som skutočne niečo dokázal, vytvoril som niečo hodnotné, za čo na mňa môže byt hrdá aj moja snúbenica. Myslím, že každý z nás potrebuje cítiť uznanie svojej práce v očiach svojich najbližších. O to viac, keď robíte niečo tak osobné, ako je písanie knihy, nech už je o čomkoľvek.

tiche_prazdno

Máš už v hlave námet aj na ďalšie knihy?

Ja mám v hlave toho toľko. 😀 Niekedy sa mi aj pri písaní stáva, že mi nestíhajú prsty dobiehať myšlienky a občas mi niečo vypadne a zaseknem sa, kým si spomeniem, čo som vlastne chcel povedať. Už teraz mam rozpísanú ďalšiu knihu. Kopec nápadov a variant ako by mohla vyzerať, akými smermi by sa mohol uberať dej. Tvorím plynule za pochodu. Aj keď si spravím hrubú osnovu, počas písania sa vždy myšlienky uberú svojou vlastnou cestou. Bohužiaľ, nemám teraz takmer žiadny čas venovať  sa písaniu, ale polepším sa a čoskoro sa s písaním zas pohnem.

V čom sa bude líšiť tento druhý námet od prvého?

Druhú knihu som začal písať v podstate preto, že som prvú mal hotovú a chcel som písať ďalej. Potom prišla myšlienka vytvoriť niečo iné. Táto druhá je úplné odlišná od tej prvej. Má celistvý dej, postavy, prostredie. Ostal v nej môj myšlienkový rukopis. Ten spôsob akým myslím a píšem je poznať na prvý pohľad. Nad koncom som ešte ani neuvažoval. Začiatok sa menil s každým krokom k počítaču a dej sa vyvíjal a menil snáď každý riadok.

Keďže nie si povolaním spisovateľ, čomu sa venuješ v osobnom živote?

Momentálne som povolaním zamestnanec a poslaním spisovateľ. 😀 Nemám povahu byť zamestnancom v cudzej firme, v takom stave, v akom sa nachádza väčšina firiem na Slovensku. Obdobie dlhých úvah o mojej ďalšej existencii v “reálnom” svete skončilo. Teraz sa pravé nachádzam v štádiu, kedy som učinil životné rozhodnutia a začal s ich realizáciou. Chcem žiť život, kde budem slobodný. Slobodný človek je ten, ktorý ráno vstane a kým si večer znovu ľahne spať, robí čo chce. Dosiahnuť slobodný a šťastný život je dlhá a náročná cesta. No ja sa nedokážem vyrovnať s tým, že by som mal do smrti robiť čo ma nebaví a žiť, kde to nemám rad len preto, že je to ľahšie ako bojovať za svoje sny. A preto sa ich nikdy nevzdám a verím, že raz sa zobudím a poviem si, že som to dokázal.

Ako si sa dopracoval k tejto myšlienke? Veľa ľudí tvrdí, že je “luxus” živiť sa tým, čo človeka baví.

Luxus je len iné slovo pre výhovorku. Je ľahšie nájsť tisíc dôvodov prečo nie, než jeden spôsob ako áno. Keď sa niekomu darí alebo je úspešný, ľudia hovoria, že má šťastie. Ale to nie je šťastie. To je tvrdá drina, ktorú nikto nevidí. Už dávno neplatí, že snaha sa cení. Dnes nikoho nezaujíma, koľko kto vynaložil úsilia alebo koľko toho obetoval. V dnešnom svete sa počítajú iba výsledky. Iba to ľudia vidia. Denne vidím ich správanie, počúvam ich názory a nechápem. Nedokážem pochopiť, ako môžu takto žiť. Rezignovane, zmierení s “osudom”. Všetka chudoba a bohatstvo je iba v ich myslení. Dovolili, aby ich systém pohltil a sú ochotní zabíjať osem a viac hodín denne svojho života činnosťami, ktoré nenávidia, aby sa unavení a deprimovaní vracali k rodine. Aby platili účty za život, ktorý nechceli, ktorý ich netešil. Iba preto, že je to ľahšie ako hľadať nové možnosti. Tiež som sa niekoľkokrát nechal uniesť pohodlím, zlenivel som, potom som sa uvedomil a zjednal nápravu. Niečo sa dá napraviť hneď, niektoré rozhodnutia si vyžadujú viac času a úsilia. Ale iba ten, kto sa nevzdá môže zvíťaziť. Zbláznil by som sa, keby som to aspoň neskúsil. Uvedomujem si stále viac ako veľmi som chcel a ako málo to znamená, keď som pre to nič nerobil. Ako veľmi som zlenivel. Nikdy nemusí byť neskoro. No čím viac sa človek zamotá, tým dlhšie a ťažšie trvá oslobodiť sa. SLOBODA A ŠŤASTIE, to sú jediné veci na ktorých by malo záležať. Keby mal každý slobodnú myseľ, všetci by boli šťastní. Robiť čo váš baví ľudia nie je “LUXUS”, je to vaša VOĽBA.

horskyj

Neuvažoval si nad tým, venovať sa motivačnej literatúre, keď máš takéto zmýšľanie?

Už som nad tým uvažoval, ale najprv to budem musieť dokázať a až potom začnem písať. Nechcem totiž, aby to čitatelia brali ako reči do vetra.

Máš nejaký spisovateľský sen? Niečo čo by si v tomto smere chcel dokázať/ napísať?

Môj spisovateľský sen je živiť sa písaním. Nechcem a nebudem písať to, čo ľudia chcú, ale to čo ma baví a napĺňa. A keď to ľudia budú čítať radi, budem šťastný. Videl som nedávno článok aj príručky, čo a ako napísať, aby sa to predávalo. Prišlo mi to tragikomické. Môj sen je živiť sa písaním a zvyšok času venovať rodine a blízkym. To je tá sloboda a šťastie, ktoré chcem dosiahnuť.

Čím sa v živote/ v písaní riadiš? Nejaké motto, myšlienka..

Donedávna som obľuboval čítať všemožné citáty úspešných a motivačné stránky. Jedno motto by sa mi teda vyberalo ťažko. No z tých obľúbených, ktoré sa mi denne pripomínajú v hlave, by boli tieto : Rob to čo ťa baví, a už nebudeš musieť pracovať ani jediný deň,“ alebo, „iba tí, ktorí sú dosť šialení na to, aby si mysleli že môžu zmeniť svet, to skutočne dokážu“.

Čo by si z tvojho pohľadu odporučil začínajúcim autorom?

Nevzdať sa a neponáhľať. Neuspokojiť sa s chválami, ale byť za ne vďačný. A rovnako aj za kritiku. Netlačiť vety a strany nasilu dopredu, len aby to už bolo von. Nastanú chvíle, kedy ostane prázdno. Vtedy to treba dať bokom a oddýchnuť si. Nechať odležať papier a upokojiť myseľ. Námet sa vždy vráti. Niekedy som ani ja dlho nepísal a niekedy som iba čítal svoj rukopis aj po rokoch, a už sa mi nezdal dobre napísaný ako predtým. Emócie boli iné, aj čas. Človek sa zmenil, vyvíjal a slovo tiež. Až vtedy, keď budete spokojní a stotožnení s tým, čo držíte v rukách, ukážte to svetu.

Vráťme sa ešte k tebe. Aké knihy čítaš ? Uprednostňuješ nejaký žáner, alebo nečítaš vôbec?

Priznám sa, že nemám veľa času čítať. V detstve bola moja veľmi obľúbená kniha Dvaja divosi od E.T. Seton-a. Príbeh kamarátov, ktorí sa hrali na Indiánov a vyrábali rôzne nástroje. Učili sa žiť v prírode. Neskôr to boli knihy okolo mágie, šamanizmu. Vždy ma zaujímalo to čo bolo tajomné. Posledné roky obzvlášť oblasť psychológie, osobnostnej typológie a manipulácie. Myslím, že je to veľmi užitočná tematika pre život.

Ako si sa vlastne dostal k spolupráci s vydavateľstvom Elist?

Najprv som chcel vydať knihu sám, no na to som potreboval finančné zdroje, ktorými som nedisponoval. Potom som sa rozhodol osloviť vydavateľstvá. Tie však majú dosť dlhé rozmedzie času na vyjadrenie a tak som hľadal alternatívy. Napadla mi elektronická forma publikácie. Chcel som sa zaregistrovať na rôznych portáloch, no nebolo to také jednoduché ako som si predstavoval. Nakoniec som skonštatoval, že predsa sa budem musieť rozdeliť o zisk s niekým iným. Nie pre moju chamtivosť mi to bolo nepríjemné, ale preto, že ja som dal 100% do vytvorenia hodnoty a nevidel som dôvod deliť sa. Nakoniec som sa dopátral k vydavateľstvu elektronických kníh Druska Books. Forma spolupráce sa mi zdala primeraná, no kým sa moja kniha dostala na trh, vzniklo vydavateľstvo Elist, ktoré ich prevzalo a tak som tu. 🙂

Čo by si na záver odkázal svojim čitateľom?

Ako prvé by som im rád poďakoval, že si v dnešnej dobe dokázali nájsť čas na čítanie knihy a práve tej mojej. Som nesmierne šťastný za každého jedného čitateľa. Pevne verím, že po prečítaní mojej knihy sa možno zamyslia nad vecami v ich živote, ktoré im unikali, alebo ich uvidia v inom svetle a obohatí ich to. Nie všetko, čo na prvý pohľad vyzerá ako sklamanie, neúspech, krivda, tým musí byť. Niekde som čítal, že všetko čo sa nám v živote deje, nás pripravuje na to, o čo sme žiadali. Budem rád, ak moja kniha bude jednou z vecí, ktorá čitateľov posunie bližšie k ich šťastiu.

Tags: ,

Zatiaľ žiadny komentár.

Pridaj komentár