Barbora Gero je slovenská autorka historických detektívok, ktorá má na svojom konte už tri úspešné tituly. Aké boli jej spisovateľské začiatky, ale aj to, aký má vzťah k Leopoldovi Sanitasovi, hlavnému hrdinovi jej kníh, sme sa v dnešnom rozhovore opýtali priamo jej.
Pamätáte si na ten moment, keď ste si prvýkrát povedali: Napíšem knihu!
Nie, na tento moment si presne nespomínam. Len viem, že som túto myšlienku dlho držala v hlave a pohrávala sa s ňou. V akom žánri by som knihu napísala, o čom by bol môj prvý príbeh… Ale dlho som si myslela, že tento krok urobím až na dôchodku, keď budem mať viac času. Osud to však chcel inak.
Žáner, ktorému sa výhradne venujete, je historická detektívka. Čím Vám tak učarovala?
Popravde všetkým. Som vyštudovaná historička a vždy som milovala čítať a pozerať detektívne a kriminálne príbehy. Mala som neodbytný pocit, že ak raz napíšem knihu, bude to práve v tomto duchu. Myslím, že čitateľ veľmi rýchlo vycíti, ak si autor nie je v knihe niečím istý, tápe alebo sú mu miesto či postavy a dej vzdialené. A to som nechcela. Historická detektívka je náročná na fakty, na logiku, a to ma fascinuje. No nevenujem sa len písaniu detektívnych historických románov, napísala som aj detskú knižku, ktorá ešte zatiaľ nebola publikovaná, lebo išlo o dar.
Česko-slovenský knižný trh nie je veľký, tobôž ak hovoríme o historickej detektívke. Máte obľúbenú knihu aj medzi kolegami?
Nemám obľúbenú knihu. V minulosti som prečítala všetko, čo mi prišlo pod ruku, a aj knihy a žánre, ktoré neboli určené pre moju vekovú skupinu. Svet kníh a príbehov ma stále fascinuje a obohacuje. Teraz si už na čítanie beletrie nájdem menej času, lebo sa venujem štúdiu kníh a spisov, ktoré nejako súvisia s mojím práve rozpísaným príbehom. Ale ak si nájdem čas na čítanie, rada siahnem po knihách Vlastimila Vondrušku, ktorý je známym českým spisovateľom historických detektívok a historických kníh a výborným rozprávačom, alebo po knihách od slovenského autora Juraja Červenáka.
Viem si predstaviť, že byť spisovateľom prináša istú dávku „choroby z povolania“. Cítite aj Vy profesionálnu deformáciu pri čítaní kníh?
Nepovažujem sa za profesionálnu autorku, možno snáď len čitateľku, takže áno, občas cítim istú dávku deformácie. Keď napríklad čítam nejakú detektívku, už mnohokrát veľmi skoro viem, kto je vrahom a ako do seba niektoré veci na konci knihy zapadnú.
Každý z nás, ktorí milujeme literatúru, máme iné knižné preferencie. Dobrých kníh je veľa, ale skutočne výnimočných je len zopár. Čo je pre Vás TEN malý detail, ktorý robí dobrú knihu skvelou?
So skvelou knihou je to ako s výborným filmom, musí vo mne niečo zanechať. Nejakú iskierku výnimočnosti. Kniha ma navyše musí aj rýchlo vtiahnuť do deja a byť výborne prerozprávaná. To je pre mňa základ. Ak mi rýchlo neučaruje, buď ju nedočítam, čo však nerobím často, alebo ju čítam pridlho. Podľa mňa, ako z pozície čitateľky, tak aj autorky, je detektívka ešte o to náročnejšia, že kladie dôraz na logiku, musí rýchlo zaujať, príliš neopisovať nepodstatné veci a nájsť priestor aj pre fantáziu čitateľov, pre ktorých je dôležité stotožniť sa s dejom. A to je často náročné skĺbiť.
Napísať historickú detektívku nie je, predpokladám, „len“ o tvorivom písaní. Predchádza mu naštudovanie si konkrétneho historického obdobia, množstvo hodín skúmania a overovania si faktov. Ako u Vás prebieha tento proces? Baví Vás aj táto fáza písania?
Toto je pre mňa najnáročnejšia fáza písania kníh. Niekedy mi napísanie jednej strany zaberie pár minút a niekedy aj týždeň, pretože k téme si musím veľa naštudovať. Snažím sa byť vo svojich detektívkach čo najviac historicky autentická, a to je často náročné. Občas musím osloviť aj konkrétnych odborníkov, aby mi s témou pomohli, pretože sa neviem nijako dostať k informácii, a to tiež zaberá veľa času. Ale zatiaľ som mala šťastie nielen na dobrých expertov, ale aj na to, že ma samotný proces zbierania faktov baví.
Občas sa pri písaní kníh cítim ako schizofrenik, ktorý sa musí rýchlo preorientovať z 21. storočia do 19., zo ženy na muža – lekára, alebo na vraha, neviestku, dieťa, atď. Ak si zoberiete, že celý ten príbeh píše jedna osoba, je to náročný proces.
Všetky Vaše knihy sú zasadené do konkrétneho času a na konkrétne miesto. To je, samozrejme, v prípade historických kníh pochopiteľné. Mňa by však zaujímalo, podľa akého kľúča ste sa rozhodli práve pre tieto miesta?
Čas je konkrétny, lebo dej prvej knihy som zasadila do roku 1865 a v tomto slede idem aj ďalej. Príbehy na seba nadväzujú len hlavnou postavou a časom. Miesta však v knihách mením. Dej prvej sa odohráva hlavne v Nitre, druhá v Palárikove, tretia v Zlatých Moravciach a v okolí, štvrtá je z Prešporku, teda z Bratislavy. Ak sa v knihách, okrem tej prvej, spomína mesto Nitra, je to spôsobené len tým, že ako ja, tak aj moja hlavná postava žije v Nitre.
A podľa čoho si vyberám miesta? Nitru, lebo som tamojšia rodáčka a žijem tam; Palárikovo, lebo práve tam sa nachádzala mohyla opradená kanibalistickými skutkami a neskoršími archeologickými vykopávkami; Zlaté Moravce a Hronský Beňadik s okolím, lebo sa mi to tak nejako hodilo do deja spolu s rodinou Migazzi, ktorá v kaštieli žila, a Bratislavu som si vybrala kvôli zmene deja. Niekedy pristupujem k výberu miesta pragmaticky a nemá to žiaden hlbší význam.
Ak sa nemýlim, svoju prvú knihu ste vydali ešte v roku 2019. Teraz sa píše rok 2021 a na svojom konte máte tri knihy. Ako dlho u Vás trvá celý tvorivý proces od prvej myšlienky až po moment, keď knižku držíte fyzicky v rukách?
Túto otázku mi kladie veľa ľudí, ale ja vždy odpoviem, že neviem. Je to veľmi individuálne. Niektoré knihy a časti mi išli rýchlejšie a niektoré pomalšie. A keďže si knihy vydávam ako samovydavateľ, riešim s pomocou profesionálov aj túto súčasť knižnej práce. Písanie kníh je mojím koníčkom a venujem sa mu vo voľnom čase, preto si musím aj na toto nájsť nielen čas, ale hlavne energiu. Písať totiž dokážem len vtedy, keď mám na to duševný pokoj. Vtedy sa dokážem prevteliť do svojich postáv a ponoriť sa do príbehu. No ak mám nejaký blok, musím si dať od písania kníh pauzu a oddýchnuť si.
Ústrednou postavou Vašich príbehov je mladý lekár Leopold Sanitas. Prežívate spolu s ním všetky úspechy, ale aj prekonávate úskalia. Aký k nemu máte vzťah?
Mám k svojej postave veľmi blízky vzťah. Je niečo ako ja, ale aj to, aká by som chcela byť. Často mu dávam svoje myšlienky a názory a môj život ovplyvňuje písanie a dej kníh. Do každej dávam kus seba, preto sú ako moje deti. Minule som dokonca dostala námietku, vraj mám dať Leopoldovi nejakú zlú vlastnosť alebo slabosť, ale stále s tým bojujem a premýšľam, čo mu prisúdiť, aby nestratil svoj kredit.
Ešte by som pri Leopoldovi chvíľu zostala. Hovorí sa, že muži sú z Marsu a ženy z Venuše. Myslíme, hovoríme a často aj konáme rozdielne. Bola to pre Vás výzva zachytiť „mužský svet“, či práve naopak?
Bola aj nebola. Som žena, takže z toho ženského pohľadu určite áno, ale vyrastala som s dvoma bratmi, takže mužský svet je mi blízky a mám ho rada. Avšak musím sa priznať, že mojím prvým čitateľom a kritikom bol a je môj manžel a ako oponent mi občas povie, aby som niečo prepísala, lebo „takto sa muži nechovajú!“, takže potom scénu alebo slová preformulujem, aby to znelo skutočne mužsky.
Faktografická presnosť v akomkoľvek historickom žánri je alfou a omegou. Mám pocit, že v dnešnom svete akoby overovanie faktov absentovalo. Ako podľa Vás nájsť „skutočný“ fakt?
Snažím sa ho overiť z každej strany a nájsť uspokojivú odpoveď. Aj keď v histórii je to obzvlášť ťažké, lebo to, čo vieme teraz, nemusí o pár týždňov platiť a výskumy môžu priniesť zvrat. Takisto mám občas problém s tým, že ak sa dej knihy odohráva napríklad v roku 1866, potrebujem informáciu presne z tohto obdobia, a keď nájdem fakt, ktorý doň nespadá, nemusí byť relevantný, keďže druhá polovica 19. storočia bola turbulentná, nakoľko sa menili aj názvy ulíc, miest a obcí. Ak však nejaký fakt neviem presne overiť a tápam vo všetkých zdrojoch, obrátim sa s otázkou na odborníka pre dané obdobie alebo priamo na niektorý relevantný úrad. Mám to šťastie, že som sa k všetkým informáciám zatiaľ dostala. No aj pre túto náročnosť píšem na začiatku svojich kníh, že nejde o učebnicu dejepisu a fakty v nej podliehajú fantázii autora. Ak sa mi napríklad hodí do deja, že sa niekde nachádzala akási cestička, tak ju tam dám, pretože to nie je historicky dôležitý fakt a príroda sa v tomto prípade často mení.
Hovorí sa, že ak človek nepozná svoju minulosť, nie je schopný spoznať ani svoju budúcnosť. Záujem o históriu, hlavne u mladých, však z roka na rok klesá. Čím to podľa Vás je?
Žijeme príliš rýchlo, čo ešte znásobujú komunikačné a mediálne prostriedky. Žije sa teraz a tu a čo bolo a bude nie je dôležité. Žiť prítomným okamihom je úžasná vec a človeka to veľmi oslobodzuje, ale vedieť sa poučiť z minulosti a poznať jej zákonitosti je obohacujúce. Pretože aj keď sa tomu vyhýbame, nepripúšťame si to alebo to nevnímame, minulosť sa opakuje a ľudia nie sú až takí rozdielni, teraz a ani v minulosti, ako si často myslíme.
Svoje knihy ale nikomu nevnucujem. Vždy tvrdím: „Prečítaj si ju len vtedy, keď chceš, do ničoho sa nenúť. Ak to máš urobiť iba kvôli mne, tak takáto obeť nie je nutná.“ Život je o voľbe a ja som si svoju už vybrala. Píšem knihy a plním si svoje sny. Priala by som si, aby tu po mne niečo hodnotné zostalo, a toto je moje stopa.
Vaša tretia kniha, Chuť krvi, je už na svete. Preto prichádza logická otázka: čo ďalej?
Zatiaľ je to jednoduché. Dopísala som svoju štvrtú knihu, Vraždené sprisahanie, ktorá je zatiaľ mojím najdlhším dielom, a začala som písať piatu s pracovným názvom Mŕtvi neplačú. V zálohe mám už aj námet a zápletku pre ďalšie dve knihy, ale tu je vždy len jeden problém, nájsť si na písanie mentálnu energiu.
Milovníci literatúry ma môžu sledovať na stránke: https://www.facebook.com/leopoldsanitas
Pridávam na ňu rôzne zaujímavosti z písania kníh, z ich dejov, historické súvislosti, recenzie, články, súťaže, atď.
Email: historickedetektivnepribehy@gmail.com
Pridaj komentár