Ako ste sa dostali k písaniu? Kedy ste zistili, že potrebujete myšlienky položiť na papier a podeliť sa o ne s čitateľmi?

Svoje prvé minidielka – detektívky som napísala už v detstve, ako dvanásťročná. Prečítali si ich len spolužiačky a mamina, ktorá je mojou prvou čitateľkou a kritičkou dodnes, ale už vtedy som túžila byť spisovateľkou. Neskôr som sa popri práci pustila do písania poviedok, ktorých hlavnými hrdinkami boli ženy. Keď som cítila, že mi to už nestačí a rada by som sa viac pohrala s postavami a charaktermi, rozvinula dej, začala som písať svoj prvý román. Za neúnavného povzbudzovania mojej maminy som ho poslala do vydavateľstva IKAR a bol z toho knižný debut „Láska vo vetre“.

Andrea_Boldisova

Andrea Boldišová

Pre koho sú určené Vaše romány?

Moje knihy sú určené predovšetkým ženám. No napríklad v debute Láska vo vetre bol hlavnej hrdinke rovnocenným partnerom – hrdinom – muž a v najnovšej Láska s farbou pomaranča sú to dokonca až dvaja muži. Myslím si, že moje knihy môžu byť poučné nielen pre ženy, ale i pre pánov. Taktiež nemožno povedať, že by bola určená jednej vekovej kategórii čitateľov. V každej knihe sa zaoberám aj určitou odbornou problematikou, pričom akýkoľvek odborný problém si najprv naštudujem, resp. overím, aby som sa vyhla nepresnostiam a laickým chybám. Problematiku sklerózy multiplex, ktorú opisujem v Stratenej rovnováhe, som okrem verejne dostupných zdrojov navyše konzultovala s odborníkmi z bratislavskej univerzitnej nemocnice.

Tiež som mala možnosť vidieť pacientov a na vlastné oči si pozrieť priestory, kde sa liečia. Napríklad v románe Okno do duše som sa pokúsila prijateľným spôsobom priblížiť medziľudskú komunikáciu, kniha teda môže zaujať i mladšie ročníky, ktoré ešte len vstupujú do života, ako aj staršiu generáciu, ktorá možno nemala šancu zúčastniť sa na podobných školeniach. V knihe Izba plná spomienok zasa opisujem športové zážitky bývalej krasokorčuliarky a keďže krasokorčuľovanie sledujem od detstva, kniha je obohatená i o určitú odbornú terminológiu, môže byť teda zaujímavá pre fanúšikov tohto atraktívneho športu.

Ako dlho vám trvá napísať knihu?

Keď som sa naplno venovala len písaniu, knihu som dokončila za kratší čas ako popri práci. Je však veľmi ťažké povedať presný časový úsek, ako dlho sa kniha tvorí. Čistý čas bol približne štyri mesiace, no neskôr, keď už bola takpovediac hotová, som sa k nej niekoľkokrát vrátila. Človek musí nechať knihu „uležať“, získať od hrdinov a deja určitý odstup, aby ju potom s novým pohľadom a elánom definitívne dokončil. Popri práci to trvá aj rok alebo dva. Každopádne kým sa kniha vydá na cestu k čitateľom, je to niekoľkoročné úsilie autora, a minimálne niekoľkomesačné úsilie redaktora, korektora, grafika a vydavateľa.

Vaše príbehy pôsobia akoby boli „vystrihnuté“ zo života. Píšete o skutočných zážitkoch alebo sú vaše príbehy výplodom vašej fantázie?

Pomerne často sa stretávam s názorom, že moje príbehy sú akoby zo súčasného života, uveriteľné a že sa čitatelia dokážu s postavami stotožniť, alebo že niečo podobné sa odohrávalo aj v ich okolí. Samozrejme ma to teší, pretože to je práve to, čo chcem svojou tvorbou dosiahnuť. Opísať realitu, v ktorej žijeme, umožniť čitateľom poučiť sa z príbehu iných a „odniesť“ si z neho niečo pozitívne i do reálneho života. Autentickosť diela sa snažím dosiahnuť opisom reálií, ktoré nás obklopujú, prostredia, ktoré dôverne poznám, ale aj prostredníctvom opisu skutočného vývoja poveternostných podmienok v danom období.

Moje príbehy sú vymyslené, avšak prežívanie a vyrovnávanie sa s určitými situáciami, v ktorých sa hlavní hrdinovia ocitnú, sú totožné s mojimi. Napríklad profesiu lektorky som si takpovediac vyskúšala na vlastnej koži, hoci v úplne v inej oblasti ako hrdinka mojich dvoch románov Niki. Absolvovala som sériu prezentácií a školení, kde som učila pracovníkov nadnárodnej spoločnosti, ako pracovať s jedným špeciálnym softvérovým nástrojom. Vedela som sa teda dokonale vžiť do kože hlavnej hrdinky a viem, že nie každé školenie prebieha podľa rovnakého scenára. Veľkú úlohu zohrávajú i účastníci, ktorí sa v skupine zídu.

Laska_s_farbou_pomaranca

Prezradíte nám niečo zo svojich ďalších spisovateľských plánov? Na čom momentálne pracujete?

V súčasnosti mám rozpracovanú šiestu knihu. V hlave nosím i námet na detektívny príbeh, no myslím si, že ešte nenastal ten správny čas, aby som ho položila na papier. V budúcnosti to však nevylučujem rovnako ako návrat k poviedkam. Podľa prieskumov však naši ľudia stále uprednostňujú romány, hoci v dnešnej uponáhľanej dobe by mali možno viac času na čítanie kratších literárnych útvarov a nemuseli si dlhé týždne pamätať predchádzajúci dej, ak knihu náhodou nadlho odložia.

Kedy sa Vám najlepšie tvorí?

V súčasnosti pracujem v štátnej správe, času na písanie mám menej, ako keď som bola na voľnej nohe. Tvorím najmä večer, keď mám nové nápady a potom len ťažko dokážem zaspať (smiech). Počas víkendov a sviatkov píšem s menšími prestávkami prakticky celý deň. Píšem do notebooku, je to veľmi pohodlné, keď si môžem pripraviť koncept, potom sa k textu kedykoľvek vrátim a upravím ho podľa potrieb. Keď však zaľahnem a myšlienky mi nedajú zaspať, vstanem a rýchlo si ich poznačím rukou, aby som ich nestratila. Najčastejšie ich však nosím v hlave a neustále si ich opakujem, kým im nedám tú správnu románovú podobu.

Máte popri práci a tvorení aj čas na čítanie? Ktorých autorov máte rada?

Ako som už v rozhovoroch a na besedách spomínala, mojím najobľúbenejším autorom je Erich Maria Remarque. Páči sa mi jeho čitateľsky prístupný ľahký rozprávačský štýl a spôsob, akým vie spojiť opisy miesta s dialógmi a dejovou líniou príbehu. Mojou „srdcovkou“, ktorú zatiaľ žiadna kniha neprekonala, je „Larin príbeh“ od nemeckej autorky Diany Beate Hellmannovej. Zo slovenských autoriek mi je zas najbližší štýl Kataríny GillerovejMarty Fartelovej.

Času na čítanie mám menej, ale rada si sadnem k dobrej knihe najmä počas dlhých zimných večerov. No odkedy sama píšem, stratila som pôžitok z čítania, lebo sa na text dívam profesionálnym okom a hovorím si, kde by som použila iný vhodný výraz, čo by sa dalo zostručniť a podobne. Okrem ženských románov od súčasných slovenských autoriek rada siahnem i po napínavých príbehoch napríklad od Mary Higgins-Clarkovej alebo Joy Fieldingovej.

Ktorá z Vašich kníh je Vaša najobľúbenejšia?

Hovorí sa, že autor má osobitný vzťah k prvej, debutovej knihe. Mojou najobľúbenejšou je vždy tá kniha, ktorú práve píšem. Ako som už naznačila, momentálne píšem svoj šiesty román, ktorého názov zatiaľ neprezradím. No z hľadiska obľúbenosti mu veľmi vážne dýcha na krk moja najnovšia piata kniha “Láska s farbou pomaranča” 🙂 Veľmi sa teším, že konečne uzrela svetlo sveta a že sa tak stalo práve prostredníctvom vydavateľstva Elist. Neviem, kde inde by mi navrhli takú peknú obálku, moji fanúšikovia ju neustále obdivujú a chvália. Samozrejme nie je to len o obálke. Som rada, že ma moje kroky na minuloročnej výstave Bibliotéka viedli k stánku Petra Hofereka. Bola a je to veľmi prijemná a korektná spolupráca nielen s vydavateľom, ale aj s pani korektorkou, s grafikmi a ďalšími ľuďmi, ktorí na vydaní knihy a jej propagácii participujú. Vydavateľstvu Elist patrí ešte raz moje veľké ĎAKUJEM.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Povinné položky sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.