Dnes sme si pre vás pripravili rozhovor s mladou a talentovanou autorkou, Ivetou Pernišovou. Ivet nám porozprávala o jej láske k literatúre, žánri sci-fi, o tom čo je vlastne Young Adult, ale najmä o jej knižnom debute, Anarchorance.
Iveta Pernišová
Láska k literatúre býva láskou na celý život. Niektorí zažijú lásku na prvý pohľad, iní si zase tieto city k literatúre budujú postupne. Do ktorej skupiny by ste sa zaradili Vy?
Určite láska na prvý pohľad. Ako dieťa som si zamilovala knihy vďaka Leviemu kráľovi. Bavili ma všetky obrázkové príbehy od Disneyho, ale s čítaním Levieho kráľa som rodičov i starých rodičov otravovala tak často, až som vedela začiatok naspamäť.
Ako malá prváčka som bola z čítania nadšená, konečne som nemusela na nikoho čakať a mohla príbehy spoznávať sama. Niektorí rodičia musia svoje deti do kníh nútiť, zato ja mám spomienku, ako ma mama od jednej odháňala, nech sa idem trochu hrať. 🙂
Na svojom konte máte svoju prvú úspešnú knihu, Anarchorance. Avšak zväčša to býva tak, že skôr, ako autor vydá knižku, predchádzajú tomu prvé lastovičky v podobe poviedok na rôznych literárnych serveroch či vlastný blog. Aká bola Vaša literárna cesta?
Úspešnú. To chce ešte veľa práce, ale znie to pekne. 🙂 Moju cestu za písaním začalo moje jedenásťročné ja, ktoré sa rozhodlo, že napíše knihu. V detskom ponímaní kniha znamenala zapísanie zošita, ktorý som si potajomky kúpila. Potajomky preto, lebo som sama sebe pripadala pre túžbu písať čudná. Veď ktoré jedenásťročné dieťa chce napísať knihu? Zošit som skrývala, napriek tomu si pamätám na ten pocit hrdosti, keď som ho celý zapísala.
Pocit divnosti sa ma držal niekoľko rokov, než som dostala možnosť používať počítač a s ním aj internet. Objavila som čaro textovej RPG a vďaka nej zistila, že nás „čudných“ je viac. 🙂 V tom čase som začala písať prvé fantasy príbehy, ale stále mi trvalo, než som sa odhodlala akýkoľvek zverejniť. Písala som vždy viac pre seba a pre ten pocit, ktorý mi tvorenie prinášalo. Nakoniec ma k uverejňovaniu na internete prekvapivo doviedla počítačová hra The Sims. Na slovenskom fóre sa dali tvoriť príbehy dopĺňané fotkami z tejto hry. To bol asi môj prvý kontakt s čitateľmi , ktorý ma dosť povzbudil, keďže príbeh si získal veľa stálych čitateľov. 🙂
Predstavme si, že by ste mali povedať len jednu knihy na svete, ktorá Vami zarezonovala najviac. Aká kniha by to bola?
Bude to asi klišé, ale Harry Potter. Vyrastala som na ňom a bol takým pomyselným vstupom do fantasy žánru, ktorého čítanie mi ostalo doteraz. Odvtedy som prečítala množstvo skvelých kníh, ale HP vždy bude predstavovať takú nostalgickú spomienku na roky čítania a čakania na nové diely, dohadovanie sa doma, kto bude čítať prvý…
Žánrovo patrí Vaša kniha medzi Young Adult literatúru a sci-fi. V dnešnej dobe je YA mimoriadne populárnym žánrom, hlavne medzi mladou generáciou. Vedeli by ste nám v krátkosti vysvetliť, v čom sú jeho špecifiká?
Je ťažké opísať Young Adult, pretože samo o sebe nie je žánrom, skôr označením kníh určených primárne pre určitú vekovú skupinu. YA zahŕňa všetky žánre od romantiky cez sci-fi a fantasy až po drámu a každý z nich má svoje zvyčajné trópy. Spoločným znakom je mladý vek postáv, ktoré často prežívajú veci, s ktorými sa čitatelia vedia stotožniť. Dokonca aj keď ide o fantasy či sci-fi príbehy, mnohé prenesene odzrkadľujú dianie, ktoré vidíme okolo seba.
Pri žánre tohto druhu ma vždy zaujímala jedna vec. Je podľa Vás kniha Anarchorance sci-fi s presahom do YA, alebo YA s presahom do sci-fi. Ako to vnímate Vy?
Podľa toho, ktorú postavu práve čítate. 🙂 Myslím, že kapitoly Lyry sú viac YA s presahom do sci-fi a Shadove naopak, sci-fi do YA. Kým linka Lyry je veselšia, viac zameraná na medziľudské vzťahy, Shadova je akčná a sú v nej nastolené morálne otázky a akási šedá zóna, keď aj človek, ktorý chce byť dobrý, dokáže urobiť pod vplyvom okolností veci a rozhodnutia, za aké na seba nie je hrdý a u iných by ich odsúdil.
Čítala som štatistický údaj, ktorý hovoril o tom, že medzi čitateľov YA literatúry patria najmä mladí ľudia medzi 12 – 18 rokmi. Iné zdroje zase uvádzajú, že po týchto knihách siahajú ľudia až do veku 30 rokov. Ako to teda je? Je to žáner výhradne pre mladých, alebo po ňom naopak siahajú aj trochu staršie ročníky?
Mám k tomu výstižnú príhodu z našej knižnice. Potom ako som doštudovala a vrátila sa z internátu domov, vybavovala som si v nej preukaz. Hneď prvé knihy, ktoré som si chcela požičať, boli YA, takže som pani knihovníčke s malou dušičkou povedala, že by som si rada vybrala knihy v detskom oddelení, keďže YA spadalo práve doň. Ona sa len usmiala a povedala, že nie som prvá a mnohé diela už kupujú duplicitne, pretože si ich pýtajú aj oveľa staršie ročníky. 🙂
Osobne si myslím, že ani 30 rokov nie je hranica. Poznám osoby cez 50, ktoré majú radi Trón zo skla, dokonca viem o dôchodkyni, ktorá si takéto knihy požičiava od svojej vnučky. Naopak, dvadsaťročný človek môže vyhlásiť, že z YA už vyrástol, takže pre mňa je to skôr o osobných preferenciách a o tom, čo človeka baví, než o veku. Nakoniec, nie je YA ako YA a mnohé riešia ťažké témy zobrazené na mladých postavách.
Venujme sa teraz Vašej knižke. Pamätáte sa, kedy prišiel prvý impulz k napísaniu knihy?
Ak vynechám moje jedenásťročné ja, tak s mojou najlepšou kamarátkou sme si na strednej škole povedali, že si k osemnástim narodeninám navzájom napíšeme knihy. Vtedy vznikol názov Anarchorance, aj keď verzia pre ňu bola o niečom úplne inom. V tom čase sme sa smiali, že spolu raz vydáme knihu, ale nakoniec ma k tomu naozaj „dokopala“ a ako editorka ju aj opravila. Nebyť jej, tak ktovie ako dlho by som si písala ďalej iba do šuflíčka.
Zostať originálny je výzva asi pre každého autora, odkiaľ ste čerpali inšpiráciu?
Väčšinu príbehu som vymyslela pri venčení mojej fenky. V čase, keď Anarchorance ešte len vznikala v mojej hlave, mala Lilly veľa rokov a naše prechádzky sa niesli v takom dôchodcovskom tempe. Mala som preto čas snívať s otvorenými očami, aj keď na začiatku to boli iba scény, ktoré mi napadli pri rozličných situáciách a postupne som nad nimi rozmýšľala a rozvíjala ich. Mnohé veci prišli podnetom z okolia, občas doslovne stačilo jediné slovo, ktoré mi nakoplo myseľ a spustilo rôzne asociácie. Veľkou inšpiráciou je aj ríša zvierat, hlavne hmyz. Nie, že by som bola veľkým fanúšikom týchto malých potvoriek, ale ich svet je naozaj fascinujúci a inšpiratívny. A musím tiež priznať, že Rijánci v knihe vznikli pre moju vieru v jednu chybnú informáciu. 🙂
Postavy z kníh sú pre spisovateľov pomaly ako deti či blízki priatelia. Vo Vašej knihe sú ústrednými postavami princezná Vanille, Shade a Lyra. Je pre Vás vôbec možné vybrať jednu, ktorá Vám prirástla k srdcu najviac?
Vairen. 😀 Vedľajšia postava s najširším úsmevom a jamkou v brade. Jeho charakter bola láska na prvé písanie, stačilo, aby otvoril ústa. Hodí sa k nemu známy citát: „Dobro sa deje v tichosti, všetko ostatné je len divadlo.“ Aj keď napríklad taká Lyra by ho určite vo väčšine prípadov opísala ako idiota. Aj keď vtipného. 🙂
Každý autor, predtým ako vydá svoju vlastnú knihu, má často zidealizované predstavy. Pre Vás ako nováčika bolo niečo, čo Vás na celom procese vyslovene prekvapilo?
Vlastne ani nie, aj keď je to najmä tým, že v tejto oblasti pracuje moja kamarátka. Vedela som, čo ma čaká a skôr ma prekvapilo, akú pozitívnu skúsenosť s vydávaním knihy a vydavateľstvom mám. Od iných autorov som čítala celkom desivé zážitky s radom problémov, takže som veľmi vďačná, ako to prebehlo u mňa. Ak ma ale niečo skutočne šokovalo, aj keď sa to, našťastie, netýka Anarchorance, tak to, že vydavateľstvá môžu požadovať zmenu v deji, prepísanie iného konca a podobné veci.
Pripadá mi, že žánre ako sú napríklad sci-fi či fantasy, prinášajú autorovi neuveriteľnú voľnosť. Predsa len, vytvárate celé svety. Ako prebieha Váš tvorivý proces? Máte napísanú presnú schému predtým, ako tvoríte samotný príbeh, alebo naopak všetko vzniká „za pochodu“?
Pred písaním som si pripravila hrubú osnovu na všetky tri diely. Viem, čo sa musí stať a ako príbeh skončí, ale mnohé udalosti tvorím za pochodu. Veľakrát viem prečo, ale nie vždy mám vopred premyslené ako. Píšem chronologicky, nedokážem preskakovať kapitoly tak, že sa k nim neskôr vrátim. Voľnosť ponechávam najmä postavám a ich reakciám, oni si žijú svoj život a akoby pri písaní rozhodovali oni a nie ja, aj keď to znie asi trošku schizofrenicky. 🙂
Trendom posledných rokov sú seriálové spracovania rôznych knižných YA adaptácií. Možno je ešte pri skoro na ambície tohto druhu, ale úprimne, páčila by sa Vám táto predstava?:)
Som sa tak pousmiala, že komu by sa nepáčila. 🙂 Ak má niekto kontakty na Netflix, nebránim sa a rada im navrhnem aj niektoré herecké obsadenia 😀 Ale trochu vážne, určite by som časom chcela dať knihu preložiť do angličtiny. Nie kvôli seriálovému spracovaniu, ale zahraničie predsa len ponúka väčší trh, hlavne pri takomto žánri.
Nikdy som knihu nenapísala, ale predpokladám, že na začiatku všetkého je „len“ nápad, pre ktorý sa autor nadchne natoľko, že sa mu rozhodne vdýchnuť život. Verím však aj v to, že ak si svoj rukopis čítate stále dookola, prichádzajú momenty, keď asi začínate o všetkom pochybovať. Ako to bolo u vás?
Pochybnosti sa objavovali aspoň dvakrát za týždeň. 😀 Obavy vedia našepkávať hrozné scenáre a najhoršie to bolo tesne pred vydaním. Bála som sa, aké budú reakcie, či príbeh zaujme, či mu dajú čitatelia šancu, keďže sci-fi nie je na Slovensku veľmi rozšírené. Aspoň nie od slovenských autorov.
Ako mi ale povedal jeden mladý muž na Instagrame, príbeh sa musí páčiť a baviť hlavne mňa a ak to tak je, nájde si svojich čitateľov. 🙂
Najmä pre začínajúcich autorov môžu byť recenzie stresujúcim momentom. Predsa len, 100 ľudí, 100 chutí. Boli ste pripravená aj na moment, že by sa kniha nemusela stretnúť s takým úspechom, s akým sa nakoniec stretla?
Čakanie na prvé recenzie bol stres. Iné slovo preto nemám, a to aj napriek tomu, že som už mala spätnú väzbu od niekoľkých betačitateľov. V podstate každú jednu recenziu stále otváram s napätím, aj keď prirodzene viem a chápem, že žiadna kniha sa nepáči všetkým. Písanie trvá, človek do neho vloží kus seba, a tak asi ako každý aj ja prajem, aby sa ľuďom Anarchorance páčila. Myslím, že tu ani nezáleží na tom, či ide o prvú alebo desiatu knihu.
Prešla som si Vaše sociálne siete. Máte vlastný web, venujete sa Instagramu a všimla som si, že ste aktívna aj na Facebooku. Pre autora je dobrý marketing jeden z pilierov úspechu. Vnímate to ako „nutné zlo“, alebo Vás naopak celý tento proces baví?
Dá sa povedať, že ma to baví. Hlavne pred vydaním Anarchorance som sa naučila viacero vecí, ktoré s knihami nesúvisia, ale bavili ma. S tvorením webových stránok a strihaním videí som nemala takmer žiadne skúsenosti, ale ako sa hovorí, na YouTube je všetko. Takže aj keď mi robenie stránky a knižných trailerov trvalo, aspoň som sa naučila niečo nové, čo mi už ostane. Instagram beriem ako zábavu a nikdy som ho nevnímala ako záťaž či povinnosť. Rada fotím a zakladala som si ho dlho predtým, než kniha vyšla. Napriek tomu s inými formami marketingu bojujem a snažím sa preto čítať články a sledovať ľudí, ktorí vedia, čo robia, nech sa od nich niečo priučím.
Opravte ma, ak sa mýlim, ale mám pocit, že práve pri týchto žánroch ide viac o životný štýl, než len o čítanie kníh. Predsa len, ľudí s tričkom Star Wars či Hobita stretnete každý deň, ale milovníka detektívok na ulici nerozoznáte až tak ľahko. Čím to podľa Vás je? Tvoria fanúšikovia týchto žánrov silnú komunitu na Slovensku?
Práve tu sedím v tričku s motívom z Game of Thrones, takže by som mala vedieť odpovedať, ale vlastne neviem. Asi je to spôsob vyjadrenia niečoho, čo má človek rád a tiež forma, ako spoznať rovnakých nadšencov. Zareagovať na tričko, odznak na vaku či čokoľvek iné je celkom prirodzený a ľahký spôsob, ako s niekým nadviazať rozhovor a možno získať nových priateľov, ktorí milujú rovnaké knihy či filmy. Komunita fanúšikov tu určite je. Stačí si zájsť na Comics Salón, ako to tam vždy praská vo švíkoch, a určite to nie je len počítačovými hrami. 🙂 Takýchto udalostí býva na Slovensku viac a všetky ponúkajú pestrý program a tiež neuveriteľnú prehliadku cosplayov.
Teraz, keď Vaša prvá kniha uzrela svetlo sveta, a teda už máte aj predstavu o tom, čo sa skrýva pod pojmom „spisovateľ“. Zapáčilo sa Vám toto remeslo natoľko, že by ste si ho vedeli predstaviť ako živobytie?
To by som musela písať oveľa rýchlejšie, než píšem. 🙂 Ale určite by to bolo príjemné, nemať iné starosti, než písať knihy a uživiť sa tým. Na druhú stranu, ktovie, či by ten tlak rýchlo písať nezničil práve to nadšenie z tvorenia. Všimla som si, že mi písanie ide najlepšie vtedy, keď nemám čas a mám milión iných povinností, takže keby ich zrazu nemám, ktovie, ako by to dopadlo 😀
Už len posledná otázka, sľubujem. Aké sú vaše literárne ciele do blízkej budúcnosti?
Napísať pokračovanie Anarchorance. Na druhom diely s názvom Riján už pracujem, takže momentálne sa sústreďujem hlavne na to.
Pridaj komentár